Vážení priatelia, občania Černíka
Obec Černík bola a domnievam sa, že aj ostala katolíckou. Preto niet divu, že nadaní chlapci z obce študovali teológiu. Malo to pravda aj materiálne výhody. Nebolo ich veľa. Čo si ja pamätám boli to: Š. Foltin, J. Rybár, J. Venger. Černíčania boli na nich pyšní a vysoko si ich vážili.
Ja som moju intelektuálnu púť začal na Štátnej ľudovej škole v Černíku pod vedením riaditeľa Fr. Hoppana. Na prijímaciu skúšku do Gymnázia v Nitre ma pripravoval učiteľ Klimko. Ten učil v škole vyššie ročníky. Prijímacia skúška sa podarila a nastúpil som na gymnaziálne štúdium v Nitre. Netrvalo dlho. Bolo prerušené udalosťami, ktoré nasledovali po nešťastnom Mníchove. Dostal som sa do Maďarska. V gymnaziálnom štúdiu som pokračoval na Štátnom gymnáziu v Šuranoch. Bolo to gymnázium so slovenskou vyučovacou rečou a povinným predmetom maďarčinou. Na tomto gymnáziu po ukončení druhej svetovej vojny som v roku 1946 maturoval s vyznamenaním. Po maturite som sa zapísal na štúdium na LFUK v Bratislave. Na tejto fakulte som promoval v roku 1951 na lekára všeobecnej medicíny. Stal som sa prvým lekárom pochádzajúcim z obce Černík. Obyvatelia dediny mi pripravili milé privítanie.
Po absolvovaní dvojročnej vojenskej služby som pokračoval ako mladý lekár v práci na chirurgickom oddelení v Rožňave, neskoršie v Topoľčanoch. Po absolvovaní predpísaných atestačných skúšok a predpísanej chirurgickej praxe som vyhral konkurz na miesto primára chirurgického oddelenia v novozriadenej nemocnici v Želiezovciach. Toto oddelenie som vybudoval materiálne i personálne a bol jeho šéfom až do odchodu do dôchodku v roku 1991 (63 ročný). Na tomto oddelení som primárčil 26 rokov.
Dodatok:
Černík bol dedinou bez železničnej stanice a autobusového spojenia, najbližšia železničná stanica v Komjaticiach bola vzdialená 5 km. Potom sme cestovali ďalších 10 km vlakom do Šurian. Na jar a na jeseň sa to dalo zvládnuť na bicykli. V zime, alebo v extrémne zlom počasí pešky alebo na voze ťahanom koňmi. V škole neexistovala družina, obedovali sme až po návrate zo školy okolo 16.00 hod. Nosili sme si desiatu. Zimy boli vtedy kruté. Môj zle oblečený spolužiak na to doplatil svojím životom. Dvakrát do roka sa Cetínka rozvodnila a pretrhla cestu. Boli sme nútení chodiť na železničnú stanicu vzdialenú 7 km. Po príchode domov sa bolo treba učiť pri svetle petrolejovej lampy.
O mojom detstve by sa dalo písať román, ktorý sa nezmestí na túto stránku. Bol to najkrajší a mne najmilší úsek môjho života.
Černík
