- najstaršia žijúca žena v čase vydania publikácie. Narodila sa 21. 9.1905 v Černíku.
„Môj život nebol veselý. Bolo nás 6 detí. Matka mi zomrela, keď som mala 12 rokov a o 6 rokov neskôr zomrel i otec.
Do ľudovej školy v Černíku som chodila, keď platili veľmi kruté Aponyiho zákony. V škole sme sa učili po maďarsky, ani o prestávkach sme medzi sebou nesmeli hovoriť po slovensky. V II. svetovej vojne mi padol brat Štefan Vašek. Museli sme ťažko pracovať na poliach grófa Jána Nemeša. Už ako 16 ročná som chodila do žatvy. Boli sme partia, 3 chlapi a 3 ženy. Stravu nám podávali všetkým šiestim v jednej mise, z ktorej sme spoločne jedávali. V roku 1928 som sa vydala", vyznáva sa pani Júlia. „Spolu s manželom sme vychovali 6 detí. Veľmi zlé roky boli 1938 - 1945. Manžel bol odvedený do maďarskej armády. Neskôr dezertoval a ušiel na Slovensko. Vrátil sa až v máji 1945. Žili sme veľmi skromne. Lepšie sa nám začalo žiť po oslobodení (1945). Tešili sme sa, že môžeme slobodne rozprávať, spievať a modliť sa po slovensky. Najväčšia moja radosť boli a sú deti. Rodina sa rozrástla, máme 9 vnúčat a 6 pravnúčat. Čo by som nikdy nechcela? Nechcela by som prežiť hrôzy vojny. Prežila som dve a nikomu neprajem, aby takúto hrôzu prežíval", spomína pani Andrášiková.
Černík
