Cyril Martiš

Hrdina Slovenskej republiky čatár v zálohe -CYRIL MARTIŠ
Dňa 14. marca 1939 Slovenský snem vyhlásil „samostatný slovenský štát" a hneď toho dňa vymenoval prvú vládu slovenského štátu.
Nový slovenský štát bol hned pri svojom vzniku uznaný všetkými svojimi susedmi. Maďarsko, ako prvý cudzí štát, hneď v ten istý deň vo večerných hodinách uznalo de facto et de iure samostatný slovenský štát. No už v najbližších dňoch sa ukázalo, že toto diplomatické gesto Maďarska voči Slovensku nebolo úprimné a že voči Slovensku hrá vlastne dvojtvárnu politiku.
Po rozpadnutí sa Česko-Slovenska nastal odchod Českých dôstojníkov a vojakov zo Slovenska do Čiech a príchod slovenských vojakov z. Čiech na Slovensko. Bol však pri tom neporiadok a dezorganizácia. Maďari využili túto chúlostivú situáciu a dňa 23. marca 1939 zákerne napadli územie Slovenskej republiky tromi prúdmi z nedávno okupovaného územia Karpatskej Ukrajiny (predtým Podkarpatská Rus), predpokladajúc, že Slováci nebudú schopní odporu.
Ale Slovensko, podrobené hneď pri svojom vzniku takej tvrdej skúške, bráni svoj vlastný samostatný štát proti zákernému vpádu maďarských vojakov. Slovenské vojsko a početní dobrovoľníci z radov obyvateľstva odhodlane berú do ruky zbraň a po tvrdých bojoch prinútili maďarských honvédov na ústup.
Medzi vojakmi a dobrovoľníkmi, ktorí tak hrdinsky bránili našu vlasť na východnom Slovensku bol aj náš spolurodák, Černíčan: čatár v zálohe, poľný pilot Cyril Martiš. Otec Š. Foltin spomína:
Keď som začiatkom júla 1986 prišiel z Japonska na takú krátku dovolenku na Slovensko, išiel som ho dňa 16. júla navštíviť do Bratislavy, kde býval spolu so svojou manželkou.

Veď od detstva sme boli dobrými kamarátmi. Práve tu mám pred sebou milú fotografiu z mladých čias, kde je Cyrilko a jeho starší brat Janko zachytený spolu so mnou pred ich domom. Zhovárali sme sa o všeličom, pričom on mi rozprával o doterajšom svojom živote a o tom, čo všetko prežil ako vojenský pilot. Keď mi hovoril o tých bojoch s Maďarmi pri obrane východného Slovenska, bolo vidieť na ňom a z jeho reči to bolo tiež jasne cítiť, že je hrdý na to, čo tam vykonal pre naše drahé Slovensko a pre jeho slobodu. Pritom mi s radosťou ukázal „dekrét vyznamenania od prezidenta Slovenskej republiky Dr. Jozefa Tisu, za hrdinstvo 3. stupňa, ako výraz vďaky národa za hrdinský čin, ktorým sa o slovenskú republiku zaslúžil." Tak isto mi s potešením ukázal aj „dekrét a pamätnú medailu so stuhou, ktorú mu udelil minister národnej obrany, generál Catloš, za jeho obetavú účasť pri obrane Slovenska

v roku 1939."
Keď som sa ho pýtal, aký to bol ten „hrdinský čin", za ktorý dostal vyznamenanie od prezidenta Slovenskej republiky, tak mi to podrobne opísal:
„Bolo to dňa 23. marca 1939. Maďarskí vojaci zavčasu ráno napadli s veľkou silou naše hranice na východe. Úlohou nás letcov bolo útočiť guľometmi a bombami na maďarské vojsko, ktoré preniklo na naše územie a demoralizovať ho. Bolo nás síce málo, ale nebojácne sme robili všetko, čo bolo v našich silách, hoci nám neprestajne hrozila smrť. V ten deň náš stíhací trojčlenný roj 49 letky už po druhý raz štartoval oproti postupujúcemu maďarskému vojsku, pri našom nálete nad nimi naraz začali na nás páliť protilietadlovými delami a guľometmi. Svoju úlohu sme si však všetci traja splnili a maďarskí honvédi pocítili na svojej koži šikovnosť a odhodlanosť slovenských letcov. No keď sme sa vracali naspäť, silno poškodené lietadlo môjho kamaráta začalo rýchle klesať, až musel núdzovo pristáť. Bolo mi ho ľúto. Lebo ak ho títo maďarskí honvédi chytia, tak ho bez milosrdenstva na mieste zastrelia. Treba ho za každý pád zachrániť. Rýchlo znížim lietadlo, pristanem blízko neho a silno kričiac mu vravím, aby hneď nasadol medzi krídla mojej dvojplošnej stíhačky a pevne sa tam rukami zachytil. Len čo to spravil, pozorne som odštartoval a opatrne som viedol lietadlo, prosiac v duchu Pána Boha o pomoc a ochranu. Veď išlo o život nás obidvoch. Vďaka Bohu, šťastlivo sa mi podarilo spolu s ním pristáť na našom letisku, k veľkej radosti nás a našich kamarátov. Bolo to naozaj veľmi nebezpečné, ale som rád, že sa to pekne podarilo a že som takto mohol zachrániť život môjho kamaráta. Nuž toto bol ten „hrdinský čin", za ktorý mi prezident Slovenskej republiky udelil vyznamenanie, ktoré si veľmi vážim. Tak isto si veľmi vážim aj dekrét a medailu so stuhou, ktorú mi udelil minister národnej obrany generál Catloš za moju obetavú účasť pri obrane Slovenska v roku 1939."
Pozorne som si vypočul tento dojímavý hrdinský príbeh nášho spolurodáka, čatára v zálohe, poľného pilota Cyrila Martiša a vrelo mu ďakujúc, som vravel: Drahý Cyrilko, ako ja, tak aj všetci Tvoji spolurodáci Černíčania sme na Teba hrdí a z celého srdca Ti ďakujeme za to, že si aj za cenu veľkého nebezpečenstva svojho života hrdinsky chránil našu slovenskú vlasť a zachránil si pritom aj svojho kamaráta, spolubojovníka od istej smrti. Srdečná vďaka a vrelá chvála Ti za to!
Nato mi ešte odporúčal, aby som si zaobstaral a prečítal knižku „Stráž na východe", ktorú napísal Rudo Strieženec. Sú tam opísané tie boje na východe, pričom je tam na viacerých miestach písané aj o ňom. Hneď mi však pripomenul, že tento príbeh, ako zachránil svojho kamaráta, je v spomenutej knižke nesprávne opísaný, preto si ho treba opraviť podľa toho, ako mi to on teraz podrobne porozprával.
Kitsuki (Japonsko), 22. februára 2000 Štefan Foltin, selezián, misionár v Japonsku